trasa v mape vyznačená fialovou farbou
7. jún 2015
Pohyb v náročnom exponovanom teréne severného bralného masívu Vysoká mimo značkovaných turistických trás prináša nevídané výhľady.
Nie je však pre všetkých turistov.
Fotografie použité vo fotoblogu sú výberom z celej galérie v Google+
Popisujúcu trasu odporúčam len pre turistov, ktorí nemajú strach z výšok, netrpia závratmi a majú istotu v pohybe po strmých zrázoch, zosuvoch a exponovanom skalnatom teréne bez istenia.
Plán bol veľký a odvážny 🙂 absolvovať výstup na Zámok (559 m.n.m.) v neznámom lesnom teréne, následne vystúpiť na Vysokú (754 m.n.m.) z JZ. Po hrebeni zdolať rozbrázdenú skalnú stenu na severovýchodnom úbočí, následne cez ďalšiu skalnú stenu vystúpiť na protiľahlý Horný vrch (643 m.n.m.) a napokon späť.
Realita však ukázala ako je možné operatívne meniť ciele podľa aktuálnych síl, nálad a možností terénu.
Aký sľubný začiatok! Krásna lúka, výhľad na Veľký Petrklín. Cesta sa však stráca …
Začiatok nestál za veľa: z domu som vyrazil oveľa neskôr ako som plánoval. Za Rohožníkom pod kameňolomom Vajarská som blúdil autom po cestách-necestách takmer na Veľký Petrklín. Niekoľkokrát kontrola orientácie, skúmanie mapy a napokon som odstavil auto pred zákazom vjazdu na ceste k horárni Baďura.
Konečne sa mi podarilo vyraziť do horúceho, príliš skorého letného dňa. Pocit, že nechávam auto len tak, uprostred lesa napospas osudu, ma znepokojoval počas celej turistiky.
Zámok (559 m.n.m.)
spletité cesty koreňov mi symbolizujú ako je občas (alebo práve dnes) náročné nájsť tú správnu cestu…
Na prvý cieľ Zámok je potrebné nájsť tú správnu lesnú cestu. Tento krát ma intuícia sklamala, neviem nájsť tie vhodné miesta nástupu, často sa musím vracať pre nepriechodnosť lesnej cesty a napokon to úplne vzdávam a túlam sa starým lesom, ktorý ja relatívne ľahko schodný. Postupne naberám požadovanú výšku aj smerovanie. Prekvapuje ma ako sú južné stráne týchto kopcov suché, sypké, plné sutiny a vôbec, že na nich rastú aspoň stromy.
Po hľadaní správnej trasy sa mi na lesnom horizonte objavuje prvá bezmenná homoľa a viem, že som doma. Po jej dosiahnutí to už bude prechádzka hrebeňom medzi vrcholmi 🙂
Zámok
Kráčajúc strmými výstupmi premýšľam, že tieto homole sú rovnako náročné ako ktorékoľvek iné turistické trasy vo vysokohorskom teréne. Aj keď výškovo samozrejme neporovnateľné.
Zámok – výhľad na Vysokú
Vrcholové homole a hrebeň medzi nimi pôsobia malebne a jedna homoľa je krajšia ako druhá. Vďaka poveternostným vplyvom sú čiastočne odlesnené. Pomedzi zakrpatený a pokrútený lesný porast sa naskytajú pekné výhľady. Na prvej homoli dominujú brezy, na druhej zase borovicový les. Na ceste medzi homoľami sa striedajú jednotlivé geologického podložia od bridlice, cez žulu až po vápenec. Skutočne je sa na čo pozerať, vychutnávať vôňu a spev lesa.
Na Vysokú
V sedle pod Zámkom nachádzam veľmi slušnú, kameňmi vysypanú lesnú cestu. Túto cestu si fixujem do pamäti pre budúce plány trasy Baďura -> Zámok. Po správnom zorientovaní v teréne si vyberám trasu vedúcu popod hrebeň Vysokej smerom na Horný vrch a tam sa napokon rozhodnem pre ďalší postup.
Cesta je skutočne príjemná s prekrásnymi výhľadmi na Veľký Petrklín, Vápennú a Horný vrch. (Viac fotografíí v galérii na Google+)
Po celej ceste je veľa pramenísk a obrovské balvany nasvädčujú prítomnosti vrcholového brala. Aj tak zvažujem, že Vysokú vynechám a pôjdem priamo na Horný vrch.
takáto výzva sa neodmieta – musím zdolať vrchol skalného previsu, ktorý sa črtá medzi korunami stromov
Vo chvíli, keď začínam cítiť bralný masív Vysokej, už nedokážem odolať jej volaniu a stúpam prudko po výbežku hrebeňa až kým nenarazím na prvé bralnaté náznaky a už viem, že musím pokračovať ďalej – na ďalšie a ďalšie skalné terasy, vyššie a vyššie k oblakom.
Terén sa priostruje, miestami sa šplhám po takmer kolmých skalách, až kým nevystúpim na prvú a potom na ďalšiu hranu skalného previsu, pripomínajúce obrovské zuby.
Odmenou sú prekrásne výhľady a motivácia pokračovať na ďalší ostrý zub Vysokej.
Postup je možný jedine po zadnej strane, kde sa dá ako tak cez sutinu a žihľavový podrast dostať na jednotlivé bralné previsy. Výstup je čím ďalej tým náročnejší a menej schodný.
Skalná rímsa je úzka a bralá trčia niekoľko desiatok metrov nad dolinu. Čím stúpam vyššie, tým sa otvára väčšia panoráma Malých Karpat a scenérie naberajú na monumentálnosti. Nevídané na pomery Malých Karpát.
výhľad cez jeden zo skalných zubov Vysokej smerom na Horný vrch (v pozadí Vápenná)
Posledný skalný zub Vysokej, na ktorý dnes vystúpim…
V určitej výške si hovorím: „Dnes stačí.“ Ďalšie zuby sú ešte vyššie, ešte náročnejšie, ešte nebezpečnejšie. Ponechávam ich vtákom, ktoré mi robia spoločnosť od začiatku výstupu.
ďalšie bralné previsy prenechávam dravým vtákom
Cesta do doliny je náročnejšia ako výstup. Kým hore sa človek šplhá pomocou nôh a rúk, dole už to nie je také jednoduché: kamene a suť sa kĺžu po sebe, pod nohami uchádzajú a pre vysoké byliny a žihľavu sa správny nášľap volí ťažko. Každý krok nadol vyvolá lavínu kamenia a sute, často krát ma v rýchlom zostupe zastavujú až kmene stromov. Unavený, prepotený, popŕhlený a špinavý od hliny a prachu sa konečne dostávam k potoku pod Horným vrchom. Ani osvieženie v potoku mi chuť pokračovať ďalším výstupom nepridala a v myšlienkach som už na ceste domov pod sprchu. A tak sľubujem na mieste studní a zdrojov pitnej vody pod Horným vrchom, že príde opäť čas na jeho zdolanie 🙂
Nenáročná cesta dolinou po modrej turistickej značke
Fotografie použité vo fotoblogu sú výberom z celej galérie v Google+
